Ale najfascinujúcejšie v športe je, keď ľudská bytosť posunie hranicu samého seba. Samotným vrcholom, Everestom pocitov, je, keď neprekoná len seba ako jedinca, ale ako to býva pri výnimočných či svetových rekordoch, keď prekoná hranicu človeka. A práve to pre mňa znamenajú výsledky našich dievčat.
Pre „bežného smrteľníka“ je to nepochopiteľné, ale športovec, hoc aj amatérsky, vie. Aj amatérsky športovec si vie predstaviť to more potu, bolesti a odriekania, sebaobetovania, ale aj obetovania celej rodiny, rodičov či súrodencov. A to len pre pocit. Toľko obetovania len pre dobrý pocit. Obetuješ všetko pre ten pocit, a pritom stačí jedna sekunda a nemusíš dostať už vôbec nič. Môžeš prísť o všetko. Aj taký je vrcholový šport. Toto vie aj amatérsky športovec a dovolím si povedať, že aj „obyčajný smrteľník“.
V športe ale predsa nejde len o pocity samotného športovca. Veď sú to práve oni, ktorí reprezentujú našu malú krajinu v zahraničí lepšie ako ktokoľvek iný. Všetci sme mali mokré oči od sĺz dojatia a triasol sa nám hlas, keď Veronika s Peťou túto fantastickú sezónu predvádzali to ich nádherné divadlo. Toto vie pochopiť „každý smrteľník“.
Len pán Repka a spol. nevedia? Alebo vedia? Ale vedia. Ako bývalí reprezentanti veľmi dobre vedia. Lepšie ako „obyčajný smrteľník“. Musel som vám to takto napísať, aby ste aj vy, pre nás vrcholových športovcov „bežní smrteľníci“, pochopili, že tento ich čin bol úmyselný a cielený atak.
Viete si predstaviť človeka, resp. ľudí, čelných predstaviteľov, funkcionárov športovej asociácie, ktorí vedia a aj napriek tomu toto urobia svojim najlepším športovcom? S odôvodnením, že im ide o dobro športu, o mládež či zlepšenie prostredia? Ak sú im absolútne ukradnuté Veronika Velez-Zuzulová a Petra Vlhová, je vôbec reálne, aby im záležalo na mladých talentoch či férovom jednaní? Dá sa veriť človeku, ktorý aj napriek tomu, že vie, niečo také urobí? Dá sa veriť v jeho dobrý, férový, zodpovedný úmysel? Pán Repka to vytrvalo tvrdí. Neuveriteľným spôsobom uráža moju inteligenciu. A viem, že nie len moju.
Aj pánovi Repkovi sa podarilo posunúť hranicu. Posunul hranicu arogancie za hranicu chápania. Veď, ako si mám vysvetliť, že po 16 rokoch má Slovensko tú česť usporiadať Svetový pohár, kde budú pretekať naše fantastické dievčatá Veronika s Peťou, stovky ľudí týždne drú na svahoch Jasnej, aby bolo to nádherné divadlo kvalitné, tisícky ľudí prídu povzbudzovať na živo a milióny z celého sveta budú sledovať „Náš“ Svetový pohár v televízii a pán Repka ako najvyššia autorita SLA proste nepríde. Len a len kvôli svojej malosti, lebo nepochopil, že v centre pozornosti športovej asociácie musí byť jednoznačne pretekár a nie prezident.
Aj z jeho posúvania hraníc mám pocity. Pocity hnevu a zároveň nádeje. Hnev na nás, lebo sme to prehliadli a pochopili príliš neskoro, o čo jemu a ľuďom okolo neho ide. A pocit nádeje, že sa to čoskoro aj vďaka vám skončí a pán Repka a spol. budú len trpkou spomienkou a mementom pre iných.