Po toľkých rokoch nezmyselného boja a naťahovačiek s vedením SLA. K tomu Veronika ukončila aktívnu kariéru. Čo by ho malo v SLA držať?
Rok čo rok mu vedenie SLA hádzalo pod nohy všakovaké polená, až sa nejeden divil. Divil, že aj napriek tomu to spolu s Veronikou dotiahli na najúspešnejšiu lyžiarku v dejinách Slovenska. A aj najúspešnejšieho trénera v dejinách Slovenska. Veronika odišla v najväčšej sláve ku krásnym materským povinnostiam a posunula sa na ďalší stupienok ľudského života. Vo Francúzsku vychováva svojho milovaného syna Julesa.
Timo ostal doma a ako povedal, naďalej sa chce venovať trénovaniu lyžovania. Nezainteresovaný by si myslel, že po takom úspešnom trénerovi skočí národná asociácia ako pes po kosti, zakope vojnovú sekeru a vytvorí podmienky, aby mohol tento „pracant“ a trénerský velikán makať pre Slovensko. Odovzdávať svoje neoceniteľné skúsenosti iným kolegom-trénerom. Učiť a pomáhať. Naďalej svojimi skúsenosťami, ktoré zo svetového lyžovania nemá nikto u nás, pomáhať rozvoju nášho milovaného športu. Pomáhať pretekárom a ich rodičom a v spolupráci s ich trénermi napĺňať smelé plány uspieť aj vo svetovej konkurencii. On veľmi dobre vie, aké to je ťažké a hlavne že o úspechu, či naopak sklamaní často rozhodujú až priam neuveriteľné maličkosti. On ich pozná a chce ich odovzdať slovenskému lyžovaniu.
Ups. Toto ale nie je o vedení Slovenskej lyžiarskej asociácie (SLA). Nie je to o pánovi Ivaničovi alebo o pánovi Mersichovi? Nie je to o tom, že by šlo o pokračovanie dlhoročného „boja“ vedenia SLA s Timom Zuzulom? Nie.
Toto sa stalo v tesnom vnútri zjazdárskeho hnutia. V úseku alpských disciplín. Tam, kde by aj napriek možným nezhodám či názorovým rozdielom malo ísť hlavne o lyžovanie. O lyžovanie ako šport. O nádherný, ale veľmi náročný šport, ktorý vyžaduje veľmi veľa odriekania, času, potu a peňazí. Odriekania celých rodín, času celých rodín, potu celých rodín a často aj „všetkých“ rodinných peňazí. Toto všetko Timo dokonale ovláda. Sám si tým od úplného začiatku prešiel. K tomuto poznaniu pridal dlhoročné skúsenosti zo svetového lyžovania a toto všetko chcel a naďalej chce dať slovenskému lyžovaniu.
Slovenské lyžovanie sú pretekári a ich obetavé rodiny. Lyžiarske hnutie sú lyžiarski tréneri a funkcionári. A v tom je niekedy až priepastný rozdiel. V tom ako chápu a pristupujú k lyžovaniu. Keď to úplne zjednoduším cez jeden algoritmus, tak jedni platia a druhí sú platení. Kto by mal teda rozhodovať? Keď o budúcnosti slovenského lyžovania rozhodujú tréneri a funkcionári úseku alpských disciplín (ÚAD), nemá v ňom taký tréner ako Timo Zuzula miesto. Keby o lyžiarskom hnutí rozhodovali rodičia, ako by to podľa vás asi dopadlo? A tu je podľa mňa ten pes zakopaný. Lyžovanie vs. hnutie. Rodičia vs. tréneri a funkcionári. Ak by dnešné lyžiarske hnutie skutočne pracovalo, myslelo a žilo len pre lyžovanie, slovenské lyžovanie by vyzeralo ináč.
Mýlil som sa. Priznávam to. Problémom slovenského zjazdového lyžovania nie je a ani nebol Marino Mersich či František Repka, Ivan Ivanič alebo niekto z vedenia SLA. Problém je v lyžiarskom hnutí. Akurát, že s ním vo svojom vnútri nikto nepohne. Či nikto nechce, alebo sa bojí neúspechu a spoločenského ukameňovania? To neviem. Viem však, že ÚAD by to mohol pre budúcnosť slovenského lyžovania urobiť aj inak...
...ak by im o lyžovanie skutočne šlo.